Inaugurační projev děkana Petra Tavela

Arcibiskupský palác v Olomouci, 25. února 2019

Úvod

Na začiatku môjho príhovoru mi dovoľte uvažovať nad tým, v akej dobe sa nachádzame a aký je stav nášho vysokého školstva.

Vzdelanie je pomerne ľahko dostupné, ale ako je cenené? Bakalársky a možno aj magisterský titul má dnes takú cenu, ako kedysi maturita.

V záujme mať študentov sa správame marketingovo. Vábime ich, vyrábame reklamné spoty, znižujeme poplatky za podanie prihlášok. Namiesto toho, aby študenti bojovali o štúdium, my bojujeme o študentov.

Proces vzdelávania prechádza premenou. Vďaka virtuálnemu svetu nedokáže mladý človek uniesť nudu, a tak sa aj od vyučujúceho žiada aby študenta zaujal, podával stále väčší herecký výkon, najlepšie predvádzal kabaret.

Narastá administratíva, učíme sa nové programy, zvykáme si na nové aplikácie. Presedíme hodiny v rôznych komisiách. Vyrábame hromady papierov, na ktorých sa dá odprezentovať akákoľvek potemkinovská dedina (vesnice).

Administratíva sa dotýka takmer všetkých oblastí spoločnosti – dokonca i zdravotná sestra je čím ďalej tým viac za počítačom a menej s pacientom. Vedec veľkú časť svojho vzácneho času venuje písaniu projektov, reportovaniu a žonglovaniu s položkami v kapitolách rozpočtu. Formálne zvládnutie projektu niekedy vyžaduje väčšiu kreativitu, ako vymyslenie obsahovej stránky. Pri tzv. výběrkách, tj. výberových konaniach, dostaneme pero, ktoré je síce najlacnejšie, ale nepíše – a ešte po takej dobe, keď ho už ani nepotrebujeme.

Kolegom z iných univerzít určite veľa napovie výzva, ktorá do českých dejín vošla s názvom „nábyteček“. Niekedy si kladiem otázky, čo všetko sme schopní urobiť a kde sú hranice našej dôstojnosti. Toto je realita. Môžeme ju kritizovať, zatracovať alebo upadať do úzkosti a paniky. Iba ten, kto túto realitu unesie, ide ďalej. Nejde však len o umenie prežiť a adaptovať sa. Oveľa väčším umením je nestratiť entuziazmus, víziu, hodnoty a chuť učiť a tvoriť.

V súvislosti s víziou našej fakulty sa dotknem dvoch oblastí a dovolím si dve poznámky.

Oblasť prvá: Náš príspevok k spoločenským témam.

Od akademického prostredia očakávam viac ako vzdelávanie a formovanie študentov. Som presvedčený, že je potrebné vstupovať do diskusii nad spoločenskými témami. Uvediem príklad. Žijeme v dobe relativizovania. Stierajú sa hranice medzi pravdou a lžou, medzi dobrom a zlom. Niekedy bolo jasné, kde sú tí dobrí a kde zlí. Dnes to jasné nie je. Strácame sa v pralese informácií. Z masmédií počujeme protichodné názory od významných a mienkotvorných ľudí. Zygmunt Bauman hovorí o tzv. tekutom zle. Zle, ktoré sa oveľa ťažšie definuje. Človek na túto komplikovanú realitu často rezignuje a je ľahko ovládateľný pomocou emócií.

Nie je práve toto priestor pre teologickú fakultu? Nie je východiskom výchova človeka, ktorý je osobnosťou? Človeka, ktorý má cit pre dobro, vie sa orientovať a unesie komplikovanosť sveta? Pátrame po koreňoch, po vlastnej identite. Hľadáme odpoveď na otázku, kým sme. Znovu objavujeme zdravú antropológiu človeka,  múdrosť dekalógu a židovsko-kresťanské korene našej Európy.

Oblasť druhá: Pomoc a služba.

V stredoveku bol svet hodnotovo jasne rozlíšený. Bol to svet čierno-biely. Hierarchicky usporiadaný. Na vrchole pyramídy hodnôt bol Boh. V modernej dobe, v období vedecko-technického pokroku sme precenili vedu. Na vrchole pyramídy sa namiesto Boha objavilo spoločenstvo a rasa. Vznikol komunizmus a fašizmus. Dnes, podľa niektorých v postmoderne, sa hovorí o inej hodnote – o slobode človeka.

Nie je to však iba ilúzia? Neskrýva sa pod povrchom ďalšia totalita – napríklad totalita peňazí? Je naše akademické prostredie naozaj slobodné? Priznajme si, že našu pedagogickú a vedeckú činnosť ovplyvňuje spôsob financovania. Kde je pôvodné poslanie univerzít, ktorým bolo hľadanie múdrosti (sophie)?

Ak teda dnešný človek odmieta čierno-biely svet, rôzne ideológie a dokáže sa ubrániť totálnemu pragmatizmus, o akú hodnotu má usilovať? Už to, že si túto otázku kladieme je pokrok. Na našej fakulte sa snažíme o alternatívu, o pridanú hodnotu, o službu a altruizmus. Výskum v ČR ukázal, že ľudia v profesiách s najvyšším príjmom (manažéri a finančníci) majú najnižšiu životnú spokojnosť a ľudia z oblasti pomáhajúcich profesií, ktorých príjmy patria k tým nižším, majú, paradoxne, najvyššiu životnú spokojnosť. Oblasť pomoci a služby je pre teologickú fakultu i Cirkev obrovským priestorom realizácie, v ktorom má i vysoký kredit.

Charitou môže byť aj výskum. Pekné je pomôcť človeku na ulici, poslať peniaze na účet Človeka v tiesni. Existuje však aj sofistikovaná charita. Hovorím napríklad o neziskových liekoch. Cieľom výskumu teda nemusí byť len vysoký IF vo vede, ale aj vysoký IF vo filantropii.

Poznámka prvá: k udržateľnosti.

Dnešná spoločnosť je zameraná na prítomný okamih. Až príliš žijeme bez pohľadu do budúcnosti.

V televízii som minulý rok videl rozhovor s hokejistom pred Majstrovstvami sveta. Očakával som, že bude hovoriť o hrdosti, že môže reprezentovať krajinu, o maximálnom nasadení, že tam bude bojovať alebo niečo podobné. Vôbec nie. Povedal: „Jo, my si ten mistrák jdeme užít.“

Je pravda, že v plnom prežitku prítomného okamihu je určitá múdrosť. To, čo máme teraz, je prítomné. To čo bolo, už nemáme, a to, čo príde, je neisté. Ale hovorím si, že iba zážitok, profit z aktuálne prítomnej situácie nestačí. Človek potrebuje perspektívu, vidieť cieľ, mať zmysel, mať víziu. Je spirituálnym tvorom.

Aký to má súvis s fakultou? Pri súčasných rozhodnutiach sa si kladieme otázku: „Kde chceme byť o 5, 10 rokov?“ a podľa tejto vízie sa aktuálne rozhodujeme. Doteraz zbieram plody perspektívnych a prezieravých rozhodnutí bývalej pani dekanky. Dnešné rozhodnutia sa teda aj my snažíme robiť tak, aby na nich mohlo stavať ďalšie vedenie. Neskromne si prajem, aby takáto filozofia bola prítomná aj v našom širšom spoločenskom a politickom živote.

Poznámka druhá: k radosti.

Keď sa započúvame do hlasov dnešných ľudí, často počujeme kritiku, cítime pesimizmus. Ja sám som pred chvíľou hovoril sarkasticky. Médiami sa šíri strach z rôznych, často fiktívnych hrozieb. Jedni by chceli mať pri vláde jednu stranu, druhí zase inú. Pre jedných je české prostredie príliš liberálne, pre druhých zase príliš konzervatívne. Ľudia sú nespokojní. Pýtam sa však: „Nemáme dôvod na radosť? Kedy, ak nie v dnešnej dobe?“

Prednedávnom som videl film Dunkerk. Je to film z 2. svetovej vojny, natočený podľa skutočnej udalosti. Zobrazuje evakuáciu obkľúčených francúzskych, britských a belgických vojakov na francúzskych plážach Dunkerku na jar roku 1940.

Po skončení filmu zostali diváci v kinosále mlčky sedieť na sedadlách. Niekto do toho ticha a tmy zahlásil (teraz sa ospravedlňujem sa expresívnejšie vyjadrenie): „Máme sa ako prasatá v žite!“

Keď som kedysi nadával na Mečiara, moja mamka povedala: „Len nech nie je vojna.“

Spomínam si na podmienky, ktoré sme mali za čias podzemnej Cirkvi a poviem vám, že i napriek všetkých kritickým veciam, ktoré som doteraz spomínal, som vďačný, že môžem žiť v tejto dobe.

Boh nám dal narodiť sa práve teraz. Dal nám pre ňu charizmy, dôveruje nám. Dobu, v ktorej žijeme, považujem za výnimočnú, jedinečnú možnosť. Preberám teda zodpovednosť a pokúsim sa uchopiť neopakovateľné možnosti, ktoré dnes mám ja osobne i naša fakulta.

Záver

Pred štyrmi rokmi som hovoril o fakulte ako o citadele s rytiermi brániacimi rodinné striebro a ľahkej jazde. Táto alchýmia stability a pružnosti nesie plody.

Jean- Baptiste Massieu, francúzsky biskup, povedal, že vďačnosť je pamäťou srdca. Na záver by som chcel nechať srdce spomínať.

Chcem poďakovať mojej rodine a spolubratom za trpezlivosť a podporu. Nemáte to so mnou ľahké. Môj životný štýl sa ťažko niekomu vysvetľuje.

Veľká vďaka veľkému kancelárovi fakulty, otcovi arcibiskupovi. Vašou prítomnosťou vnímame blízkosť Boha. V tejto budove bol roky väznený váš predchodca pán biskup Josef Karel Matocha - mimochodom bol tiež dekanom fakulty. Verím, že on a aj iní svätí - naši kolegovia a absolventi nám pomáhajú.

Ďakujem univerzite a zvlášť pánu rektorovi.

Ďakujem kolegom z fakulty a študentom. Spája nás étos, snaha pomáhať ľuďom, viera v Boha. Všetky úspechy, ktoré dosahujeme, sú vďaka vašej kreativite, charizmám, veľkorysosti a disciplíne. Tahle fakulta je naozaj Boží. Ďakujem za Vašu dôveru. Je pre mňa cťou byť vaším dekanom.